Naucila ma zit dnes. Nie zajtra. Nie vcera.
Niektoré roky vstupia cloveku do zivota celkom potichu, akoby nic a predsa prerastu celu jeho dusu, az ich citi v kazdej bunke svojho tela. Ten este zatial aktualny pre mna zacal len ako taky tichy pocit — neurcity tien niekde vzadu. Az neskor dostal meno. To, ktore ma zastavilo, prekopalo moje vnutro a zaroven ma naucilo zit viac v pritomnosti. Toto je pribeh, ktory sa stal, o dni, ktory pre mna nebol a nikdy uz nebude len dalsim datumom v kalendari. Uprimne akusi cudnu predtuchu o tomto roku som mala este skor, nez sa vobec zacal. A nielen kvoli tym nicivym januarovym poziarom okolo L.A. (Vsakze na ne uz takmer kazdy zabudol? Len tamojsi obyvatelia isto nie.) Skratka som mala taky divny pocit. Nic konkretne. Bol to vtedy len pocit. A potom prislo to rano, na ktore uz nikdy nezabudnem. Posledny majovy den a svetovy den povedomia o SM (alebo aj MS) zaroven. Dve na pohlad obycajne pismena, ktore sa stali sucastou aj mojho zivota. Zrazu to cele davalo zmysel — ak existuje nieco ako osud,...
