Obcas kracas, aj ked vlastne ani netusis kam..

Skratka ides. Mozno uz len z poslednych sil dufas, ze kazdym dalsim krokom ti bude aspon o trochu lepsie. Lebo uz nedokazes stat ani byt na jednom mieste.

Vlastne nedokazes nic. Najma nie len tak byt.

foto ilustracne

Lebo pridu myslienky.. Tie, ktore ti nedovolia spat, tesit sa z nicoho, co ta predtym tesilo. Uz ani plakat. A niekedy ani dychat..

V hlave sa ti premieta stale dookola, ako si asi nanic. Ako si vlastne zbytocna, ked sa ti aj tak nedari v tom, v com sa ti darit ma. Ked nemas to, co sa ocakava, ze uz davno budes mat. Ked nezapadas do skatulky spolocnosti a jej narokov.

Nevies to zastavit a uz ani nemas silu. O vsetku ta obrali tie nevyspate noci. Ten pocit, ze este chvilu a zadusis sa z toho.

Tak sa snazis stale nieco robit. Cez unavu, vycerpanie, smutok.. uzkost.. len, aby tie myslienky nemali moznost znovu ti ovladnut hlavu. Dokazat okoliu aspon nejako, ze snad este si aspon trochu potrebna.

Tak velmi by si chcela byt na seba za nieco hrda. Citit to, co sa ocakava ze budes citit, ak budes uspesna, potrebna..

Lenze to niesi, takze ani nemas mat dovod preco to citit.

Uz tomu veris.. veris, ze ta asi uz svet tam vonku nepotrebuje. Cas ti to ukazuje denne. Vek neokasles,.. nie si dost v tom, co od cloveka chcu a pozaduju ..

A tak kracas. Netusis kam.

Co najdalej od ludi. Stale viac.. hladas samotu, snazis sa nezavadzat, nebyt inym svojou odlisnostou do oci.. 

Byt neviditelna. Az si neviditelna. 🫥