Život so skratkou SM 🎗️

Mal/a si niekedy pocit, ze ti niekto zo dna na den zmeni scenar zivota a ty sa ocitnes v uplne inej hre, o ktorej nic nevies a nestihla si si ho pred zacatim predstavenia vobec precitat? Presne to sa stalo mne. A dnes ti chcem zacat rozpravavat o tom, ake to je, ked sa do deja zapletie skratka s dvoma pismenami: SM.

Nie vsetky pribehy zacnu hlasnym vykrikom. Niektore sa rozbehnu potichu, nenapadne — ako duch, ktoreho si spociatku vobec nevsimnes. Moje telo mi zacalo sepkat veci, ktore som nevedela prelozit. Najprv to boli jemne signaly: nevysvetlitelna unava, problemy zaspat, divne mravcenie, ktore mi rozbijalo uz aj tak chaby spanok, stavy uzkosti akoby na dennom poriadku..

Boli chvile, ked som si myslela, ze mi sibe, ze som pokazena, ze si to vsetko len nahovaram, ze je to iba v mojej hlave. A svojim sposobom to v nej aj bolo — len trochu inak. Nie vlastnou vinou, ani zlym mindsetom. Hlavou mi behalo: asi som zas isla neskoro spat, asi je to prechladnutie, asi som nevyspata, lebo deti, asi preto, ze riesim vela veci naraz,.. stale nejake „asi“.

No cim dlhsie to trvalo — a nehovorim teraz len o dnoch ci tyzdnoch — tym viac sa vo mne bili dve protichodne myslenia: „isto to nic nebude“ a zaroven „co ak je to nieco vazne“. A obavy vo mne rastli. Aj neistota, ci o tom mam a mozem niekomu povedat. Ci ma nevysmeju.

Telo to vsak “vyriesilo” za mna.

Na to jedno rano nikdy nezabudnem. Zo zaciatku sa zdalo, ako hociake ine. Az do momentu, ked som otvorila oci a uvedomila si, ze na jedno oko vidim velmi zle. Zlakla som sa. No este stale som som si nahovarala, ze to bude mozno len vyssi ocny tlak alebo nejaka alergia - ze coskoro to samo prejde.

Nepreslo.

Miesala sa vo mne zmes roznych emocii: zmatenost, obavy, snaha tvarit sa normalne, a aj strach z toho, co sa moze zacat diat, ak pojdem k lekarovi. Skusala som sa s tym zmierit, skusala som si povedat, ze si na to musim len zvyknut. Ale ten diskomfort v druhom oku — ktore muselo tahat aj za to chore — prevysoval vsetko.

Boli momenty, ked som si myslela, ze je to len nejaky blby vtip. Cim viac casu ale ubehlo a zrak sa nezlepsil, tym jasnejsie som citila, ze takto to nechat nemozem. Musela som zahodit vsetok ten paralizujuci strach a zacat to riesit. Netusiac, co bude nasledovat, ani co sa o par dni dozviem, urobila som prvy krok — a tym sa otvorila dalsia kapitola mojho pribehu.