Neviditelna.

Aj tak by sa dala inak nazvat roztrusena skleroza (SM).
Ona je totiz naozaj dlhy cas ociam neviditelna.
Casto aj pre samotneho pacienta.
Az kym sa jedneho dna nejakym sposobom neprihlasi o slovo.
A casto je to naozaj zo dna na den. 
Z noci do rana.
Tak sa to stalo aj mne.
Ale v tele drieme ovela dlhsie.
Ked sa vsak ozve, vacsinou sa uz neda tvarit, ze sa nic nedeje.
Ja s Rose, ako som tuto svoju novu spolubyvajucu nazvala, aby som sa s tym celym asi vedela nejako vyrovnat,

oficialne zijem len mesiac. Neoficialne vsak ovela dlhsie.

Uz nejaky ten rok som citila, ze sa so mnou nieco deje.
Unava, casto nahla, z ktorej nepomahal ani spanok. Cudne kratke vypadky vedomia. Krce a mravencenie v nohach a rukach najma v noci, ci ma pokazde zobudilo. Pocity silnej uzkosti, aj ked som nenachadzala na ne vzdy konkretny dovod. Neschopnost sa na nic dlhsie sustredit. A i.
Pripisovala som to vsak nizkemu tlaku, dlhodobej spankovej deprivacii pri detoch, veciam, ktore ma podvedome dlho trapili (napr. hladanie prace, ktore sa nedarilo atd), problemom s chrbticou atd.
Nenapadlo by mi ani vo sne, ze ide o SM.

A kedze niesom ten typ, co ide so vsetkym k lekarovi, dufala som, ze to vsetko casom nejako samo prejde.
Ked som sa vsak posledne majove rano zobudila s rozmazanym videnim na 1 oko, ktore neprechadzalo ani po 4 dnoch a na ocnej klinike po nespocetnych vysetreniach skonstatovali, ze toto je viac v kompetencii neurologa nez ich, zacala som tusit, ze toto bude nieco ine nez len zvyseny ocny tlak a ze to asi samo neprejde. 
Ako ine, som sa dozvedela uz o par dni.
Akokolvek sa snazim vytesnovat tie najhorsie dopady, ake SM moze na cloveka mat, pri fakte, ze ju zatial nevedia uplne vyliecit, to ide dost tazko.
Kym som bola na kortikoidoch, prevladal vo mne pocit, ze zvladnem vsetko, ze ja budem to 1%, ktore sa dostane z tohto relapsu a ziaden dalsi uz nepride.
Ako vsak ich ucinok odoznieva a Rose sa mi svojou pritomnostou pripomina kazdy den no najma kazdu noc, moja euforia sa pomaly niekam straca.
Niekedy je boj s tym pocitom obav v hlave tahsi nez s Rose samotnou.
Snazim sa ju brat ako skusku, ktorou musim prejst.
Niekedy ako to lepsie z horsieho, co sa mi stalo.
Mozno navonok posobim, ze som v pohode, ze to zvladam, ze som s tym zmierena. No len ja naozaj viem, ako sa citim.  A najma sa necitim v tomto veku na ochorenie, ktore mi moze vziat pohyb mozno aj do 5 rokov. Ano z toho mam uprimne strach a zatial nefunguje ani manifestovanie si, ani nic ine motivacne citaty, aby som sa tych obav zbavila.
Pretoze co najviac neznasam, je pocit lutosti, ktory dokaze nieco take v ludoch vyvolat a ktory cloveku vobec nijako nepomoze.

Takze mi ostava len dufat, ze este dlho ostane neviditelna a ku mne zhovievava.
A snad aj ta autosugescia, ze liecba, nielen ta lekarom nariadena, ktora ma caka, ju spomali, mozno uplne zastavi, pomoze a ja budem moct zit normalne dalej, bez 0lovej odkazanosti na inych.