Sú rany, ktoré očami nevidieť

Tento príbeh vo mne začal zrieť už dávnejšie. Vlastne niekedy vtedy, keď som opúšťala brány nemocnice vracajúc sa späť do vonkajšieho sveta. No už iná. Zmenená. Iná ja a predsa stále tá istá.

Nie vždy sa človek vracia z nemocnice s viditeľnou ranou. Nemá stehy, nemá obväz, nemá nič, čo by navonok hneď prezrádzalo, čím si prešiel. Len pár leukoplastov a modrín po odberoch a vyšetreniach, ktoré sa čoskoro vytratia a dajú sa prekryť oblečením. Kráčam ulicou s chvejúcim sa vnútrom, ale ľudia vidia navonok zdravú ženu idúcu s pokojom, s ľahkosťou. Možno si dokonca myslia, že som bola v nemocnici len niekoho navštíviť. A predsa je to klam.

Odchádzam síce s úsmevom, s papiermi v ruke, so slovami lekára v ušiach, ktorým ešte stále veľmi nerozumiem, ale v skutočnosti nesie každý môj krok obavy, ktoré nikto nevidí.

Rana je vo mne. Rana, ktorú očami nevidieť. Nezdobí telo, ale dušu. Je to rana neistoty – ten nepríjemný pocit, že už nič nebude také, ako predtým. Je to rana strachu – tichého, pod kožou skrytého, ktorý sa ozýva v noci, keď sa snažím zaspať a v hlave sa mi premietajú všetky možné scenáre. Je to rana smútku, že moje zdravie nie je už samozrejmosťou, ale hádankou, ktorej riešenie nepoznám.

Moja rana má podobu ticha, ktoré ma obklopuje aj uprostred plnej miestnosti. Je to balík otázok, čo mi visí na ramenách: Ako to bude ďalej? Ako to zvládnem? Ako sa na mňa budú pozerať ostatní? Kam teraz vlastne patrím? Tieto otázky nie sú vpísané do kože, no tlačia, pália a niekedy dokonca bolia viac, než fyzická bolesť.

A predsa verím, že aj takéto rany sa môžu raz zahojiť. Iným spôsobom – nie chirurgicky, nie tabletkami, nie obväzmi. Hojí ich blízkosť. Hojí ich slovo: „som tu.“ Hojí ich objatie, ktoré nič nevysvetľuje, ale objíme celé to, čo sa vysvetliť nedá. Hojí ich čas, ktorý neponáhľa, ale necháva veciam priestor dozrieť.

Možno sa raz pozriem späť a pochopím, že táto neviditeľná rana ma učila vidieť veci inak. Že vďaka nej budem vedieť jemnejšie načúvať druhým, ktorí kráčajú s úsmevom, ale vo vnútri nesú svoje ťaživé ticho. Že bolesť nemusí trvať navždy, aj keď sa zprvu zdá, že bude. Že jazvy – tie vonkajšie aj vnútorné – sú možno len pripomienkou toho, že sme prežili, že sme bojovali, že sme stáli na okraji tmy, ale nezmizli sme v nej.

Nie, nie všetky rany sú očiam viditeľné. Ale aj tie skryté, ktoré sa nachádzajú pod povrchom, si zaslúžia nežnosť. Pretože aj ony sú dôkazom, že sme ľudia – zraniteľní, a predsa schopní rásť.