Sú dni NA DNE a sú dni NAD NE. Niekedy sú aj naraz.
Súčasťou dnes často skloňovanej autenticity je aj priznanie si, ako sa naozaj v tom danom období cítime. Tak ozajsky, nie tak, ako to musíme (naozaj musíme?) častokrát hrať na okolie. Lebo povedzme si úprimne, priznať, že nám práve nieje dobre (nie od žalúdka, to by bolo skôr akceptované, ale na duši) sa častokrát nestretne s pochopením. Prípadne prídu odveci otázky a rady. Také, ktoré nielen že nepomôžu, ale často ešte viac ublížia, zabolia.
Nie, nejde o ľutovanie, to tiež veľmi nepomôže, ale skôr o súcit, porozumenie,.. empatiu. Niekedy stačí aj tichá blízkosť, objatie alebo aj len spoločné mlčanie.
No dokážeme byť autentickí aspoň k samým sebe? Často sme tak ponorení do premýšľania, ako nás vníma okolie, čo si asi tak myslia, keď nás vidia bez nálady či nie práve pozitívne naladených [Nemyslia si nič, ľuďom je totiž obvykle jedno, ako práve vyzeráte - ok na nete možno aj nie, tam pod rúškom anonymity popíšu nejaké hejty - ale naozaj na takých názoroch záleží? Myslím si, že práve na takých vôbec nie. Mám odpozorované, že väčšina je tak ponorená do svojho sveta a situácií, ktoré práve riešia, že ak nejde minimálne o nejakú smutnú udalosť - † - nevenujú tomu takmer žiadnu pozornosť], že zabúdame, že k sebe nemusíme nič hrať. Nemusíme sa usmievať, aj keď nás nikto nevidí, len aby keby náhodou. Nemusíme sa tváriť násilu v pohode, keď sa tak v tej chvíli vôbec necítime. Môžme mať očí mokré od sĺz a vôbec ich nemusíme pred sebou skrývať za okuliare. Môžme si priznať, že nám nieje dobre, že máme z niečoho strach alebo sa bojíme, že zlyháme. Sme len ľudia, nie stroje.
Nie, nejde o ľutovanie, to tiež veľmi nepomôže, ale skôr o súcit, porozumenie,.. empatiu. Niekedy stačí aj tichá blízkosť, objatie alebo aj len spoločné mlčanie.
No dokážeme byť autentickí aspoň k samým sebe? Často sme tak ponorení do premýšľania, ako nás vníma okolie, čo si asi tak myslia, keď nás vidia bez nálady či nie práve pozitívne naladených [Nemyslia si nič, ľuďom je totiž obvykle jedno, ako práve vyzeráte - ok na nete možno aj nie, tam pod rúškom anonymity popíšu nejaké hejty - ale naozaj na takých názoroch záleží? Myslím si, že práve na takých vôbec nie. Mám odpozorované, že väčšina je tak ponorená do svojho sveta a situácií, ktoré práve riešia, že ak nejde minimálne o nejakú smutnú udalosť - † - nevenujú tomu takmer žiadnu pozornosť], že zabúdame, že k sebe nemusíme nič hrať. Nemusíme sa usmievať, aj keď nás nikto nevidí, len aby keby náhodou. Nemusíme sa tváriť násilu v pohode, keď sa tak v tej chvíli vôbec necítime. Môžme mať očí mokré od sĺz a vôbec ich nemusíme pred sebou skrývať za okuliare. Môžme si priznať, že nám nieje dobre, že máme z niečoho strach alebo sa bojíme, že zlyháme. Sme len ľudia, nie stroje.
Môžme si priznať aj keď nám nieje len smutno, necítime len strach, ale nás momentálne trápi depresia či úzkosť. Že sa nám nechce ísť práve medzi ľudí, lebo sa tam cítime nesvoji,..
Nosiť masku pretvárky, len aby okolie bolo spokojné, že sú všetci v pohode, je veľmi unavujúce. A dlhodobo to ničí zdravie.
Buďme k sebe autentickí a priznajme si, keď sa niekde, s niekým necítime ok a ak je to čo len trochu možné, skúsme obmedziť prítomnosť na danom mieste/s daným človekom na minimum. Alebo sa s ním porozprávajme. Možno hovoriť veci narovinu ale slušne nieje až tak na škodu, minimálne pre naše vlastné zdravie.
Kto sa urazí, či to vezme z nesprávneho uhla, ten asi nemá byť ďalej súčasťou nášho života. A komu záleží, aby sa aj ľudia v jeho okolí s ním/ňou cítili dobre no najmä uvoľnene, ten si to vezme k srdcu.
A potom aj ten autentický úsmev príde sám, bez pocitu, že je nasilu. 🪷
Komentáre
Zverejnenie komentára
len slušne a bez expresívnych výrazov :)