Vďačnosť

O tej už toho bolo popísaného.

Učím sa jej trpezlivo.
Každý deň.
Častokrát to vôbec nieje jednoduché.
Nehovorím totiž o tej za úspechy, splnené želania a také tie bežné veci, ktoré tak radi hovoria ľudia, keď ti chcú v tvojej ťažkej chvíli pripomenúť, aká si vlastne nevďačná, keď sa cítiš na 🍑, keď máš to a hento.
To by bolo príliš ízi.
Hovorím o tej, ktorá vôbec nieje bežná.

Nájsť v živote vďačnosť aj vtedy, keď ti veci nevychádzajú tak, ako by si chcela. Keď už ani nevieš aké to je splniť si nejaký sen, pretože si už ani nepamätáš, aké to je snívať. Keď z času na čas úzkosť nieje až tak paralizujúca, ale ako tak prežiteľná.
Aj za tie lekcie, ktoré ťa zas majú niečo naučiť, len ešte netušíš úplne, že čo vlastne.
Aj za slnko na oblohe, hoci niekde v duši stále prší. Snáď sa jeho liečivé lúče raz dostanú aj tam.
Teda neviem, či je to vlastne vďačnosť v pravom zmysle slova, alebo som už v leveli rezignácie či únavy z toho všetkého.. ale snažím sa tam vidieť aspoň kúsok z nej. (a nie, nieje to ani novodobá toxic positivity, na tú som extra alergická)
To preto, aby som opäť trochu utiekla pred tou tmou, ktorú úzkosť a spol prinášajú. Kým vládzem, lebo každý raz to zožerie viac a viac energie.
A asi aj preto, pretože dúfam, že to celé má nejaký zmysel. Že ma zas o čosi viac zocelí. Neviem.

Ono veď aj tie bodliaky sú kvety. Aj ony kvitnú. A určite sú v prírode aj potrebné.
A možno aj tie pichliače majú pre niečo. Možno na ochranu.

A možno aj my sa musíme občas pichnúť, aby sme si pamätali, čo robiť inak, čomu sa vyhnúť,.. hľadám v tom pararelu. Že možno raz mi život prinesie do cesty aj nežnejšie kvety. Dovtedy musím nájsť to pekné aj v nich. 🌾🌵