Naucila ma zit dnes. Nie zajtra. Nie vcera.

Niektoré roky vstupia cloveku do zivota celkom potichu, akoby nic a predsa prerastu celu jeho dusu, az ich citi v kazdej bunke svojho tela. Ten este zatial aktualny pre mna zacal len ako taky tichy pocit — neurcity tien niekde vzadu. Az neskor dostal meno. To, ktore ma zastavilo, prekopalo moje vnutro a zaroven ma naucilo zit viac v pritomnosti.

Toto je pribeh, ktory sa stal, o dni, ktory pre mna nebol a nikdy uz nebude len dalsim datumom v kalendari.

Uprimne akusi cudnu predtuchu o tomto roku som mala este skor, nez sa vobec zacal. A nielen kvoli tym nicivym januarovym poziarom okolo L.A. (Vsakze na ne uz takmer kazdy zabudol? Len tamojsi obyvatelia isto nie.) Skratka som mala taky divny pocit. Nic konkretne. Bol to vtedy len pocit.

A potom prislo to rano, na ktore uz nikdy nezabudnem. Posledny majovy den a svetovy den povedomia o SM (alebo aj MS) zaroven. Dve na pohlad obycajne pismena, ktore sa stali sucastou aj mojho zivota.

Zrazu to cele davalo zmysel — ak existuje nieco ako osud, v ten den som sa s nim doslova zrazila, len som to este netusila.

Vtedy som vsak pochopila, ze o tomto bol ten cudny pocit z uvodu roka.
Z MSky mam stale respekt. A asi uz vzdy ho budem mat. Nebudem klamat, ak poviem, ze aj obavy.. najma pri pomysleni na buducnost, ktora sa stala pre mna uplne rozmazanou. Aj nahnevana som na nu casto, ked mi prekazi plany a nedovoli dni zit tak, ako chcem ja. Aj za to, ze kvoli nej sa lieky stali sucastou mojho zivota. Aj ked verim nie trvalou. Lebo nemaju len pozitivne ucinky. Vlastne prave tych maju najmenej.
No nik ma doslova neprinutil (okrem mojich deti samozrejme) zit viac v tu a teraz, ako prave ona.
Ucim sa s nou vychadzat kazdy jeden den. Niekedy sa mi to dari, inokedy nie. Je to kazdodenne vyjednavanie a kompromisy s vlastnym telom, kedy jej ustupim a kedy uz nie. No uz aspon viem, ze nic z toho, co sa dialo poslednych aj viac nez 10 rokov s mojim zdravim a telom, nebol iba moj vymysel, namyslanie si ani zvelicovanie - ale prehovaralo ku mne ono samo, len som tomu stale nerozumela. A okolie uz vobec. Dnes uz zacinam.. pomaly, postupne,.. nie vsetko, ale uz aspon trochu,.. mozno aj preto, ze to uz ma meno.
Snad raz sa naucim aj nebrat si osobne hlupe poznamky a reci tych, co nemaju ani paru, ake je s nou zit.
A co mi este dala? Akysi shield, filter, ochranny stit - nazvime si to hociako. Skratka ma chrani.
Pred cim?
Pred ludmi napr.. Takymi tymi, ktori by pri mne boli len vtedy, ked je na oblohe azuro. 
Ukazala mi, na koho sa spolahnut mozem, ze neutecie pri prvom oblaku, ale podrzi aj nado mnou pomyselny dazdnik, ked mi zacne prsat do duse.

Uvedomila som si, ze nema zmysel trapit sa tymi, ktori odisli. S velkou pravdepodobnostou by mi aj tak nevedeli byt oporou ani keby som ich nasilu “drzala” a v takom pripade je to takto lepsie. 

Naopak, pripomenula mi nezabudat byt vdacna za tych, ktori sa nezlakli.

Presla som svojou osobnou burkou a tmou, ktore ma vela naucili (a stale ucia). O sebe. O svojej sile aj slabosti. O odvahe (v ktoru stale pochybujem 🫣) aj strachu. O tom prestat sa druhym ale aj sama pred sebou ospravedlnovat, vysvetlovat a citit sa zle ci menej za to, ked mi prave nieje dobre. Dovolili mi prijat vsetky pocity, ktore mnou prechadzali (a stale prechadzaju). Prijat sa taku, aka som. Aj s “prasklinami”, unavou, nedokonalostou, nemotornostou. A to je naozaj tazke pri mojej povahe.

Stale mam vela dni, kedy by som si zelala radsej neexistovat. Kedy zakopnem na rovnej ceste. Nevladzem to, co som predtym vladala. Kedy v hlave mam viac sily, nez v tele. Kedy si pripadam nesikovna, neista, pomala.. Kedy neviem zadrzat slzy a moje emocie si ziju svoj vlastny zivot bez moznosti ich ovplyvnit. Kedy mi uzkost a temno nechcu dovolit sa nadychnut a vo mne je zamracene aj dnoch, ked vonku svieti slnko. Kedy nenavidim tu nekonciacu unavu a bolesti najma rano, na ktore nic nepomaha a nechcem ich platat liekmi a bojujem, aby som nasla v dni aspon nieco pekne. Aj taky je zivot s MS. Neustaly boj. A kazdy skutocny usmev je pre mna malym vitazstvom.

A aj ked viem, ze toto nebola iba docasna stanica a moj zivot uz nebude taky, ako pred nou, (Aj ked aky vlastne bol? Mozno jednoduchsi? Skor ale nie.. Nepamatam si to uz. Predtym nemala meno, ale on uz aj tak velmi davno nebol ako predtym.) stale tu je. Iny, ale je — a ten zijem.

Ako viem. Ako vladzem. Ako mozem.

Z bliziaceho sa noveho roku tentoraz nemam ziadne pocity. Neviem ci to je dobre alebo nie - ale na tom nezalezi. Mojim cielom (bez datumu) je znovu si zopakovat chvile z 2024teho. Lebo to boli prave ony, ktore mi dodavali silu zvladnut tento este aktualny.

Dalsi post by som uz konecne chcela venovat mojmu milovanemu mestu New York a spomienkam, ktore nanho mam a ktore verim, neostanu jedinymi.

Kedy sa k tomu dostanem, este netusim. Pretoze to urcite tiez nebude kratky clanocek a chcem aby bol presne taky, aky som ho zazila. D.o.k.o.n.a.l.y. 🙂