Sekundu pred zbláznením..

Nie je to len názov Baričákovej knihy, ale aj kapitoly môjho života. Aktuálnej.

Intenzívnej.

Mám pocit, že ešte chvíľku, ešte jeden hoc i len slabý vánok a rozsypem sa. Na milión kúskov, ktoré už nikto ničím nedá dokopy.

Či je to dlhodobým tlačením toho pomyslného balvanu pred sebou, pocitom, že môj život je úplne mimo moju kontrolu, pocitom mojej márnosti a zbytočnosti pre okolitý svet, neschopnosti niečo s tým urobiť, nájsť riešenie, ktoré by zmenilo sled udalostí alebo je to všetko dohromady,.. netuším. Ale asi to bude táto druhá možnosť.

Už som túto situáciu raz žila. Vtedy sa riešenie nakoniec "našlo samo".. alebo presnejšie odsunulo sa to vďaka tomu o tri roky neskôr.

Za to riešenie vtedy ďakujem dodnes. Nie preto, že odsunulo situáciu na neskôr, ale preto že mám vďaka tomu dve krásne deti.

Dnes však už nemôžem situáciu ďalej posúvať. I keď to vlastne robím.

Dnes sa len bojím čeliť jej.

Ale poďme poporiadku.

Materská, presnejšie dve po sebe, ma obnažili až na kožu. Uvedomila som si, že nie som to, na čo som sa celé roky hrala, aby som zapadla.. aj keď som aj tak nezapadla. 

Že som introvert. Do špiku kostí. A možno aj samotár. Čiastočne. 

K tomu ma naučila dobrovoľná aj nedobrovoľná izolácia po tie roky. Lebo, ako vždy, ani ako mama som nezapadla. Medzi matky na ihriskách, v detských centrách, podporných skupinách. 

Nie žeby som tak veľmi túžila byť iná. No dobre, trošku hej. Možno trošku viac. Nie vo všetkom.. ale v mnohom áno.

Ale túžila som aj niekam patriť. Celý život som hľadala to miesto, tých ľudí..byť súčasťou niečoho. Nedarilo sa.

Keď mi začala plynúť prvá materská, tá samota má riadne prefackala. Bola iná, na akú som bola dovtedy zvyknutá. Predtým som bola sama medzi ľuďmi, no vtedy som bola odrazu len sama so sebou. Jasné s narodením dietka to bolo iné. Fyzicky som sama nebola, ale ako dospelý človek áno. Väčšinu dňa. A bolo to riadne intenzívne. Aj bolestivé.

Prišli rôzne pocity. Že vlastne nikomu z predošlého života nechýbam, nikoho nezaujímam. Komunikácia ustala, ľudia sa odmlčali. Gro z nich až dodnes. Nebudem klamať, preplakala som veľa dní. Prišlo mi smutno, ťažko z toľkej samoty. Nemala som nikdy veľké ilúzie o živote na materskej, ale niekde v kútiku duše som dúfala v aspoň nejakú spriaznenú dušu, s ktorou by sme tie "dovolenkové" dni mohli tráviť. Nenašla som takú. Dodnes. Prisahám, že som to skúšala. Všade možne. Nie každému je to asi súdené. A za každú cenu to ani nie je možné.

Časom som si zvykla. Nebolo to ľahké. Aj ako introvert nie som úplný asociál, inšinktívne túžim po niekom, kto by mi ako matke rozumel, s kým by som si fyzicky mohla dať spolu kávu alebo čaj, prejsť sa, podeliť sa o každodenné radosti či strasti materstva. Nemyslím tým menenie plienok, reflux či čo dnes variť. Ale také hlbšie témy. Možno aj mimomaterské. 

Známe bez detí nemali čas, lebo mali veľa roboty, a asi by mi ani veľmi nerozumeli, známe matky zas nemali čas, kebo deti. Večne bludný kruh.

Ja by som si ten čas našla. Rada. Keby bolo pre koho. No nič, teraz už je to pasé.

Niečím ma to obdobie ale poznačilo. Zvykom na tú samotu. V jednej chvíli som si uvedomila, že mi je tak vlastne lepšie. Že som sa našla. Zčasti. A zčasti som si na to jednoducho aj zvykla.

Umocnila to asi aj doba posledných troch rokov, ktoré otvorila brány práci na home office. Vtedy som si povedala, že toto chcem. Takto to chcem. Že keď raz, bude mi lepšie robiť z domu. A tej myšlienky som sa nevzdala. (Teda už asi áno, ale nechcem predbiehať.)

Aj keď to ľudia nechápu. Že po toľkých rokoch doma chcem robiť z domu. Nevadí. Stačí, že ja svoje dôvody chápem. 

Ibaže skôr, ako som stihla tú dobu, skončila. Nie úplne, ale už to nieje také jednoduché nájsť si prácu, kde by som mohla pracovať full time HO. A už vôbec, keď som po materskej. Nie jednej. Hendikep sám o sebe.

Bolo mi jasné, že o ženy-matky sa pracovný trh nebije, ale aspoň malú iskru nádeje som v sebe mala. A tá zhasína.

Aj moje zvyšky sebadôvery. 

Už som poľavila aj z mojej jedinej požiadavky, len aby som si niečo našla, no i tak mám strach. Že ma nikde nebudú chcieť, že si nič nenájdem. Pohovory sú moja nightmare sama o sebe. Niekoľko odmietnutí už prišlo. Aj na miesta, ktoré by som hádam aj ja zvládla robiť. Lebo pre zmenu mám na ne príliš vysoké vzdelanie. Na iné som zas príliš dlho mimo working world, nemám potrebnú prax, skúsenosti.. whatever. Mať deti vnímaju zamestnávatelia u žien ako prekážku. Zaujímavé, že u mužov nie. Hoci už existuje nejaký čas aj možnosť otcovskej dovolenky, že aj muži si brávajú OČR, aj muži sa starajú o deti.

Ale to je už na ďalší príspevok.

Ja to, že som si urobila túto dlhšiu "pauzu", neľutujem. Je to pre mňa tá najlepšia pauza v CV ever. Veľa ma naučila. Ako zvládnuť viac vecí naraz, ako udržať v hlave viac myšlienok naraz a nezblázniť sa pri tom (ok to možno nie tak celkom), ako sa naučiť fungovať aj v strese, chaose, spánkovej deprivácii, ako naučiť to malé stvorenie, ktoré je doslova ako nepopísaný papier, všetko potrebné na štart do života. x2. Ako sa za pochodu naučiť variť, pretože to mi nikdy veľmi nešlo. Presnejšie, nebavilo ma to. Popri tom udržať dom v obyvateľnom stave. Nezabudnúť popri tom všetko aj na domáce zvieratká. Aj na muža. Snáď nemal pocit, že som zabudla. To musí povedať už on sám.

Na dianie okolo, nielen v rádiuse pár km, chápeme sa hej?

A aj na seba. 

Lebo to my mami často robíme. Zabúdame na seba. Svoje potreby, sny, túžby.. Zdravie. Fyzické aj duševné.

Len to nikto zvonka neocení. Myslím tie skúsenosti. Nemôžem si ich pridať do svojho CV. Ideál vo svete firiem je nepridávať si tam to obdobie vôbec.

Ale ani zatajiť sa nedá.

A preboha, to by som ani nikdy neurobila.

Akurát že neviem čo ďalej.

Na moje stavy úzkosti je to riadny zaberák. Už ma neprenasledujú myšlienky plné obáv čo ďalej len večer, keď neviem zaspať, ale aj cez deň. Hocikedy. Hocikde.

Chcem dúfať, že niekde existuje práca, ktorá mi je súdená, bude ma baviť, tešiť, po pracovnej stránke napĺňať, kde bude kolektív naplnený ľudskosťou.. len neviem kde je. Kde ju hľadať. Taká, akú budem vedieť skĺbiť s rodinou. Lebo to je ešte jedna požiadavka u mňa. Možno príliš smelá v mojej situácii, no kľúčová.

Bez nej by nič zo zmieneného nebolo ono.

Snáď sa mi to podarí. 

Skôr, než ma aj ten vánok rozsype na kúsky.