Burned out..

Ze som vyhorela, som si uvedomila az po mnohych rokoch. Zprvu som vobec nevedela, ze k tomu smerujem. Citila som “len” velmi intenzivny stres a uzkost z veci, ktore sa mi diali a nevedela som s nimi nic urobit. Islo o vonkajsie faktory. 

Je to dlhodoby proces, ktory sa nestane zo dna na den. A tak ako depresia aj vyhorenie je v spolocnosti castokrat zlahcovane. Napriek tomu, ze vobec nejde o jednoduchu situaciu. Prave naopak. Zasiahne cloveka komplexne a znovu sa zrestartovat je beh na dlhu trat s nejasnym koncom. A vacsinou casom ovplyvni aj jeho najblizsie okolie.

Zo stresom maju niekolko spolocnych a nemalo rozdielnych znakov. Neraz sa clovek ocitne niekde uprostred, ako ja.

Dlho som to cele ignorovala. Myslela som si, ze som len unavena, frustrovana z pracovneho prostredia a kazdodennych situacii, ktore som tam prezivala. Podrobnosti nejdem rozoberat. Kazdopadne stupnovalo sa to. Posledny rok bol chvilami uz neznesitelny a kazde moje rano zacinalo zvracanim po pipnuti sa pri dverach. Paradoxne tehotenske nevolnosti popri tom boli prechadzka ruzovou zahradou a vedela som velmi presne, co je co.

Aj tak som to vsak po psychickej stranke prehliadala (nepytajte sa ma preco, dodnes sa za to nechapem) a svetlo na konci tunela bola pre mna materska.

Ta mi vsak vsetky zanedbane veci, vratane zazitych a nespracovanych traum a aj tejto “skusenosti” spocitala. A opat sa to kopilo dalej.

Unava, samota, vela samoty, pocit, ze si nerozumiem, nerozumiem svojmu dietatu, hormony ako na 🎢, spomienky a este dlho nocne mory z obdobi predtym a vela ineho.. to vsetko smerovalo k tomu, ako sa dnes citim.

A pomedzi to este jedna materska, ktora to uz len doklepla. Bola to doslova inventura v dusi.

(Zdroj foto - Net)

Napriek tomu, ze to bolo chvilami velmi tazke obdobie, dakujem zan.. velmi. Prinutilo ma nazriet do svojho vnutra a zacat sa o seba zaujimat. Teda mala som sa. Ale neurobila som to.

Bala som sa. Ci dokazem celit vsetkemu tomu, co som nevedela doposial spracovat. Vsetkych pandorinym skrinkam vo mne. Ktore sa kopili jedna na druhu.

Striedali sa obdobia, kedy bolo vsetko zdanlivo ok s obdobiami, kedy som stracala chut a radost zo zivota aj do jedla.

Myslela som si, ze za moju unavu a nechut moze len zly spanok. No aj ten bol len nasledkom. 

Ked sa vsak opat po rokoch pridali zaludocne nevolnosti, pocity uzkosti a smutku, vedela som, ze o len hormonoch to nieje. 

A tak sa tym posledny rok brodim a hladam sposob, ako s tym nieco urobit.

Dlho som to cele vsak nevedela ani pomenovat. 

Myslela som, ze mi sibe, ze som pokazena. Pytala som sa samej seba, co riesim. Mam rodinu, kde byvat, som relativne zdrava.. tak aky problem.

Problem bol. Je. Vyhoretie. Zo zivota. 

Pretoze nielen z prace sa to da. Ta to moze spustit. Alebo tomu vytvorit zaklady. Alebo to moze sposobit x inych veci. Zanedbanych, prehliadanych.. 

My rodicia.. mnohi.. vieme o com hovorime. Doba a vsetko okolo na nas kladu stale vacsie naroky a ocakavania. Nie kazdy tomu dokaze dlhodobo odolavat. Nebudem davat rady, ani sama pre seba ich nemam. Len som zhrnula, co bol zaklad u mna. A ak to niekomu pomoze vsimnut si u seba tieto alebo podobne priznaky skor a vyriesit ich vcas, malo to zmysel.

Ešte pár info na záver:

(Zdroj obr.: Net)