Úzkosť..

Niečo, o čom som si nikdy nemyslela, že niekedy vôbec nájdem odvahu verejne písať, či hovoriť. Nieje to totiž zrovna ľahká téma. Veď mi to aj trvalo. Celé roky. 

Možno aj preto, že o nej bolo napísaného všelikde už veľa.

Zaručených rád a tipov, ako sa jej zbaviť ešte viac. Tie Ti ja nedám, pretože ich nemám. A tiež preto, že každému na ňu ne/funguje niečo iné.

Ale každá skúsenosť je zároveň iná.

Kedysi som sa za ňu hanbila. Veľmi. Tak ako za veľa iného. Skrývala som ju. Za úsmev, slová, všetko možné.  Dnes už nie. Je mojou súčasťou, niekedy ma na do mnou prevahu ona, niekedy ju mám nad ňou ja. Ale kamošky niesme ani nikdy nebudeme a ja sa nevzdávam dňa, kedy sa jej zbavím.. kiežby úplne. A čo si o mne myslia aj kvôli jej prejavom iní, mi je už vekom akosi jedno.

Nebolo to však tak vždy. Ten pocit, že som zlyhala. Pred okolím aj sama pred sebou. Že som bojko. Že som iná. Že sa bojím čeliť veciam. Že si neviem určiť hranice. Zastať sa samej seba. Že asi niesom dosť vďačná za to, čo mám, keď ju cítim. Vďační ľudia ju predsa nemajú.

Houby, majú. Mnohí. Vďačnosť ani všetko to ďalšie zmienené s ňou totiž nijako nesúvisia. Môžeš mať svoje hranice, nebáť sa (alebo sa tak aspoň tváriť), byť vďačný za všeličo.. zdravie, rodinu, priateľov, prácu.. za život a predsa môžeš cítiť úzkosť. Z rôznych dôvodov. A na jej vzniku sa podieľa veľké množstvo faktorov. O niektorých môžeš vedieť a o iných nemusíš ani len tušiť. Pretože sa dejú v pozadí, potichu, v maličkostiach. Až jedného dňa prepukne naplno a ochromí ťa..úplne.

                 

  (Foto ilustračné, zdroj - internet)

Zrazu sa roztrasieš uprostred obchodu, rozplačeš ani nevieš kvôli čomu, tvoj žalúdok stvrdne ako kameň, alebo ti stuhne šija. Nevieš sa nadýchnuť a máš pocit, že sa udusíš.. umrieš v tej chvílu. Prejavov je veľké množstvo a môžu sa diať súčasne alebo jednotlivo. Postupne po troške alebo prídu ako cunami. Začneš sa jedno ráno budiť s bolesťou žalúdka, aj keď ťa v ten deň nič nepríjemné nečaká, začne ťa znervózňovať aj úplná banalita, že si niečo nestihla, čo si chcela alebo ťa niečo vytočí na niekom v tvojom okolí, aj úplná hlúposť. Spotíš za bezdôvodne alebo ti ostane zima, aj keď je vonku teplo. Podráždi ťa hocičo.. A nie, nehovorím o PMS.
Jedno je však isté, postupne ťa to celé zmení. Úzkosť sa začne prejavovať aj pri zdanlivo s ňou nesúvisiacich veciach. Aj z navonok jednoduchých vecí, ako je napr. nákup či vybavenie telefonátu, sa stane náročná misia.
Keď sa to stalo prvý krát mne, nepamätám si už kedy, bolo to dávno, zľakla som sa. Nerozumela som tomu, čo sa mi deje. Určite tam však bol nejaký spúšťač. Časom tie spúšťače pribúdali a ja som už vedela rozoznať, čo to spôsobuje a začala som sa im inštinktívne vyhýbať. Nie vždy to však šlo. Niektorým situáciám sa nedalo vyhnúť a to bolo potom také menšie väčšie peklo.
Hovorí sa, že výzvam, nech už ide o čokoľvek, treba čeliť. Postavit sa im tvárou v tvár. Skúsila som všetko, len nech to nejak prekonám. Aj túto frázu.
Možno bude tento blog pre mňa spôsobom, ako sa s tým všetkým alebo aspoň z časťou popasovať. Rozobrať si to na drobné. Nájsť z toho cestu von úplne. Taká terapia alebo čo.
Uff.. každopádne je zaujímavé si to po sebe čítať. Znova to mať pred očami. Stále ma mnohé z toho bolí. Najmä to všetko, čím mi zasiahla do života a rozobrala ho na súčiastky.Na to ešte horšie, čo popri tom prišlo, nemám ani silu momentálne spomínať. Dialo sa to pararelne všetko so všetkým. 
Možno raz..
A možno nikdy.
Neviem.

Všetko to malo spoločného menovateľa. Dlhodobý stres. Vedomý a neraz podvedomý. Stres z prostredia v škole (vtedy som raz na strednej z toho dostala pásový opar, napriek tomu že nikto v mojom okolí ho vtedy nemal. Ani herpes, ani kiahne). Neskôr na výške z maminej dlhodobej choroby a neistoty, čo bude. O poslednej práci ani nehovorím. Vtedy to skončilo, aj vďaka iným faktorom no i intenzívnemu stresu, ekzémom. A ten trvá dodnes, s menšími prestávkami. Vždy keď mam oslabenú imunitu či dlhšie niesom psychicky v pohode, objaví sa a ničí mi život. Doslova. Lebo kto zažil ekzém vie, čo je to zač. Svrbenie (v mojom prípade rúk) a budilo aj v noci, striedajú sa mokvavé pupáčiky a extrémne suchou kožou, ktorá miestami až praská a krváca. A bolesť k tomu. Príšerná. Boli dni kedy som skrz to nevedela poriadne zohnúť prsty, ako to bolelo. Mastičiek a všeličoho som poskúšala milión druhov, bez dlhodobého účinku.

Jediné, čo ako-tak zaberalo, bolo nemať stres a nezažívať úzkosť. A to sa mi darí tak pár krát do roka. Najmä to druhé. Zatiaľ je to veľmi nerovný boj.

Ale nepomáhalo mi to. Vedomie, že idem v ústrety tomu, čo vo mne vyvolávalo úzkosť (či uz ten dôvod bol alebo nebol racionálny), ma v konečnom dôsledku ničilo. Snažila som sa všemožne samej sebe vysvetliť, že je to len nejaká situácia, ktorá nebude trvať večne, ale nezaberalo to. Najmä ak išlo o pravidelné opakujúce sa veci a.. ľudí. Lebo tí boli základom. Bola mi tá ktorá situácia skrátka nepríjemná, zraňujúca ma na nejakej úrovni a vedela som, aké pocity zas vo mne na dlhý čas vyvolá. Pre predstavu, napr. návšteva u zubára (taká klasika viem, ale ani po dvoch pôrodoch by som nešla radšej na zubný zákrok), predošlých veľa nepríjemných (dovolím si povedať ponižujúcich) situácii v bývalom zamestnaní (v predošlom poste som spomenula, že som raz skúsila niečo, na čo niesom hrdá.. tým niečím bol lexaurin.. pred každým hodnotiacim pohovorom s jednym konkrétnym človekom, niekedy aj dva naraz..viem bola to chyba, že mi vôbec niečo také napadlo, kvôli komukoľvek si dávať lieky na upokojenie.. vtedy som to nedávala, najmä posledný rok a popri tom moje tehotenstvo [vtedy som uz samozrejme fungovala bez lexaurinu, o to ťahšie to ale bolo] boli v tej firme pre mňa ako zlý sen. Každé ráno po prekročení vstupných dverí smer 🚾🤮. Doslova. A potom prejsť ešte popred dotyčného dvere. Tehotenské nevoľnosti boli oproti tomu nič. Kvôli nim som nevracala. Kvôli tomu človeku a jeho správaniu sa voči mne áno. A áno, skúšala som to riešiť aj s príslušným oddelením, výsledok 0.. nič.. ako vždy), to všetko mi okrem iného zarobilo na kvalitnú sociálnu fóbiu a prehĺbilo vo mne ešte väčšiu nedôveru v ľudí.

Pracovné pohovory ako také ani nehovorím - moja najviac aktuálna záležitosť, takže tomu kostlivcovi v skrini čelím dosť intenzívne a.. vnútorne to nedávam,.. vôbec. Aj ked sa navonok tvárim, že som v pohode. 

Tých dôvodov a príčin existuje množstvo, bol by z toho román, keby to všetko začnem rozoberať.

Na záver niečo na doplnenie.

                            (oba obrázky - zdroj Internet)