I feel blue..

Premyslam, ze ked mi je takto tazko, komu sa vobec zdoverit. A ci vobec.

Nemam komu.

Necitim pocit zaujmu o mna. Napriek tomu, ze mam okolo seba zopar ludi.

A nechcem byt ani lutovana.

No pravdou je, ze teraz by mi pocit spolupatricnosti a sucit pomohli. Minimalne na to vysporiadat sa s tym. Ze ma nikde nechcu. Ze nie som pre firmy dost zaujimava. Dost sikovna. Nesplnam dost poziadaviek. A dalo by sa pokracovat.

Lutovat sa nechcem. Ale teraz mi je fakt tak, ze keby mam dost odvahy (ani len tu nemam), davno by som to uz ukoncila. Nema to zmysel. Nic neprinasam ani rodine ani spolocnosti. Nic podla vsetkeho neviem, kedze ma len odmietaju. 

Tak velmi sa mi uz nechce zit. Velmi.

Nenachadzam ziadny zmysel v tomto celom.

Ano ano mam deti. Ale k comu im je matka, ktora sa o ne nema z coho postarat? Lepsie by im bolo bezo mna.

Nechcem dospiet do bodu, ze budem lutovat, ze ich vobec mam, lebo kvoli nim som vypadla na tolko rokov zo sveta prace. A najma, napriek tomu ze to neboli lahke roky, ze mi bolo vseliako, aj osamelo aj bolestivo, boli najlepsia cast mojho zivota. Predtym a ani po ich skonceni to uz nieje ono.

Lenze uz nevladzem. Nebavi ma doprosovat sa o pracu, aby na konci toho bolo vzdy len do peknych reciciek zabalene nie. Nemam na to chut, uz ziadne sebavedomie (ktoreho som nikdy nemala vela), ani silu.

Troska, ktora nic nevie, len vesat bielizen a obcas nieco uvarit podla receptu, ktory by zvladlo aj 10-rocne dieta.

Co navyse viem, co nevedia ini? Nic.

Tak strasne ma boli dusa.

Esteze to tu nikto necita. Maly kusok miesta, kde mozem napisat, co citim bez dalsieho odsudenia a mudrych nevyziadanych rad. Tam vonku si len musim nasadit dalsiu masku bezstarostnosti s klasickou odpovedou na tu jednu z mala obcas otazok, ktore sa ma opytaju..”ok, fajn, v pohode”..

 

    Ilustracny obrazok - net

Lebo viem, ze skutocna odpoved aj tak nikoho nezaujima.

Ale uz nevladzem nosit ani tu masku.