Missing piece..

Ak by som mala jednym slovom vystihnut, ako sa citim na prelome rokov, vlastne uz dlhsi cas, tak je to slovo prazdna.
Neviem, ci je to dobre alebo zle. Asi ani ani.

Aj preto som davno ziadny blogpost nepridala.

Akoby mi nieco (okrem tej nestastnej prace) chybalo. Nieco zasadne. Neviem to pomenovat, len to citim. 
Nechcem ho zaplnit za kazdu cenu. Chcem, aby ten chybajuci klucovy kusok prisiel alebo som ho nasla, ked bude jeho cas a bol to on. Ale hlavne, aby vobec existoval. 🧩
Ale ani sa takto nechcem citit naveky. Je to ubijajuce..

(Zdroj obrázka: internet)

Je to pocit, akoby clovek zil len na polovicu. Akoby vsetko citil len na polovicu. Radost, nadsenie, stastie, chut do zivota,.. 
A zaroven akoby smutok, prazdno, neistota vazili tonu.
Aj preto som mala z nasledujuceho roku obavy, lebo uz sa predtym nemozem viac skryvat, uz tomu musim celit. A obava zo zlyhania, ze to nevyjde alebo to vyjde inak, ako by som chcela, su moja personal nightmare. Mozem zazit pararelne nieco dobre a nieco horsie a moja mysel sa viac aj tak upriami na neuspech, nez na to, co sa mi podarilo. Taka som ja. Prameni to este z dob skoly a kladenia dorazu na konecny vysledok, nez na drobne uspechy.
Vlasne naroky na seba samu na mna posobia sebaznicujuco. Najtahsi boj je boj so sebou samou, s vlastnymi myslienkami, strachmi, s dopredu vyfabulovanymi vecami, ktore sa este alebo zatial v pritomnosti nestali, ale odzite negativne skusenosti skacu jedna pred druhu a predbiehaju sa, aby ma presvedcili, ze ked to nevyslo minule ani predminule, nevyjde to ani teraz.
Je to nieco, co zvadzam cele roky. Zbavit sa overthinkingu. Lebo to je pure hell in head, to mozem potvrdit.
Preto nemam od tohto roka ziadne ocakavania. Kazde jedno sklamanie ma stahuje dole a to uz viac nechcem.
Zatial jedine, co vladzem, je plynut s dnami. Plavat na ich vlne 🌊 a nebranit sa jej. 

A uvidim, kam ma odnesie. Ake prekazky predo mna postavi a ako a ci ich budem vediet prekonat.

Anyway.. I need somehow to kick myself.

A beacon 💡 of hope.