Komplikovaná..?

Som people pleasing a stress man, tak to je. Viem to o sebe a neviem, co s tym. Je to, ako ked sa do stromu zakoreni cudzopasna huba a drzi sa ho tak silno, ze ju nejde nijak dat prec. A ta zatial pomaly, potichu rozoziera ten strom zvnutra.

Takto sa citim skrz nielen stres, ale aj uzkost a socialnu fobiu. Ta uz je “len” taky doplnok k tym predoslym dvom, ale za to mi vie riadne zneprijemnit a skomplikovat zivot.
Kto to nezazil, len tazko si vie predstavit, ze niekto iny sa moze bat aj len obycajneho telefonatu. Ze predstava pracovneho pohovoru, uradnych vybavovaciek ci prace v kolektive mu sposobuje stavy nekonecnej uzkosti, strachu a pocitu, ze kazdu chvilu z toho odpadne. Ze nepozna pocit uvolnenia medzi ludmi, ale naopak je v neustalom napati a strese. Pre neznalych ludi sme len ti lenivi, ti co nechcu celit svojim strachom a demonom.

Opak je vsak pravdou. A paradoxne kazde take celenie im prinasa mnohym z nas len este vacsie pady dole, vacsie sra..💩, miesto toho slubovameho zlepsenia. A je naozaj vycerpavajuce sa neustale obhajovat a vysvetlovat, ze to nieje lenivost, ze ze cloveku v tej chvili fakt riadne na 💩 a najradsej by neexistoval.
Ked prechadzam takymi dnami, nechuti mi jest. Zaludok mam ako na vode, stiahnuty.
Vtedy mi ide vaha dole ako blesk. Naopak pribrat, to je u mna cely zivot doslova mission impossible.
A ludia si potom domyslaju, ze ta neje, ma urcite anorexiu alebo drzi dietu, kopa nalepiek.
Nemam silu uz vysvetlovat. Ani chut.
Ze nemam nic z toho. Len mi skratka vtedy nic nechuti. Niekedy ani zit. Kazdy riesi alebo aj neriesi take momenty inak. Niekto sa prejeda a zajeda strach a uzkost. Niekomu to naopak nedovoli zjest nic, skratka sa zaludok zamkne a konec. Len boli. Z uzkosti. Pritom citim hlad, je mi kvoli tomu zima, ale chut nieje. Ani nasilu to niekedy nejde.
Chcela by som zit normalne. Nic z tohto nepoznat. Velmi. Len tak sa tesit z obycajneho dna, alebo aspon najst dovod kazdy den mat z niecoho radost. Mat ten dovod rano vstat, lebo chcem, nie preto, ze musim. Bez myslienok na to, coho sa bojim, co mi nedava spavat. Co mi nedovoli sa najest, vychutnat si, co jem, vychutnat si dany den.
Niekedy mam pocit, ze to nikdy neskonci. Ze na to nemam pravo. Ze si to nezasluzim.
Ze sa mam naucit mysliet pozitivne, aj ked nasilu, aj ked by to bolo len pre efekt, aj ked mi nic nevychadza. A ze preto, ze neviem svoju hlavu a dusu presvedcit, ze pozitivne mysliet sa da asi (neviem, len si to myslim) naucit, tak si nezasluzim citit sa lepsie. Viem, ze ked mi veci vychadzaju, ked je dobre, citim sa uplne inak. Poznam ten pocit. O to tahsie je zazivat ten opacny, ked viem, ze existuje aj iny. A najhorsie je, ked neviem pre sled udalosti urobit viac, zmenit ich tak, aby vychadzali.
Tych burok po sebe uz mam akosi vela a nevladzem ist z jednej do druhej. Alebo skor byt v jednej kontinualnej.
Otazne je, ci by slnko vyslo, keby momentalna stale najviac nevychadzajuca vec vysla. Ci by som sa citila opat fajn. A na ako dlho.
To je skoro ako hamletovska otazka: “byt ci nebyt?”
Nemam rada, ked nemam svoj zivot pod kontrolou. Neviem ovplyvnit veci.