Takže kto vlastne som..

Písať úvody a vôbec sama o sebe, je jedným z najťahších v práci s textom. Aspoň ja to tak vnímam.

Správne sa odhadnúť, vystihnúť to, čo vystihnúť chcem, zároveň si nechať aj niečo skryté vonkajšiemu svetu.. Skrátka taký ten balans. Ale tak pokúsim sa.

Nepísala som totiž roky. Ak nepočítam príspevky na soc.sieťach, kde tu reakcie na aktuálne dianie atď. Cítim sa ako úplny začiatočník, hoci ním niesom.

Mám na mysli také skutočne osobné veci, autentické vhľady,.. z hĺbky duše. Aj preto dostal tento blog názov, aký dostal. Pretože mám v sebe totiž už dlho doslova vír mýšlienok, len mi ide veľmi ťažko premeniť ich na slová. A zároveň sa z toho cítim ako dlhodobo ventil pod tlakom a cítim, že ak ten tlak neuvoľním, nevydržím tak už dlhšie žiť. 

 

                     

Či sa mi to podarí, netuším. Očakávania nemám. Ani deadline-y, limity, žiaden časový harmonogram. Jasné, skúsim si nedať ďalšiu 10-ročnu pauzu 😆, ale nejdem (si) ani nič záväzné slubovať.

Chcem totiž mať o čom písať. Nie iba tak do vetra. To je asi jediná požiadavka, ktorú na seba kladiem. Zatiaľ je pre mňa najväčší úspech už len to, že som to skúsila prekonať a znova začať. Od 0. Doslova.

Pretože internet zrejme usúdil, že keďže na svojom predošlom blogu som nebola veľmi dlho činná, zmaže ho. A s ním aj všetky moje predošlé príspevky a články.

Ani neviem presne, prečo som prestala písať. Ok asi to tak trochu tuším.

Odjakživa som si písala denníky. Mala som ich rokmi celú kopu. Písala som si do nich všeličo. Čo ma kedy kde zaujalo, čo mi urobilo radosť, čo ma rozosmútilo, tešilo, trápilo.. z čoho som mala strach. Pomáhalo mi to prežiť napr. obdobie školy, na ktoré inak nerada spomínam. Alebo radšej ani nespomínam. Neznášala som ho. Neznášala som tam byť, pretože..Milovala som však slohy. Asi jedinú vec na škole ako takej. Vtedy som popustila uzdu svojej fantázie a neraz zabudla na rozsah textu. Čo nie vždy tešilo učiteľku. Ale mne to bolo jedno. Tešilo ma písať. Až do.....

Až do chvíle zlomu.. Niečo sa stalo. Úprimne, nechce sa mi teraz o tom písať, možno raz.. 

Nepamätám si už presne, kedy to bolo, ale zasekla som sa. Niekde  medzi riadkami. Schopnosť dať pocity a myšlienky do slov akoby zmizla. Nedokázala som o ničom (najmä) z toho, čo ma trápilo, hovoriť, písať.. skrátka nič.

Bolo to ochromujúce. Zrazu všetko ostalo zamknuté vo mne. Zvnútra ma to rozožieralo po kúskoch, ale nie dosť na to, aby to vedelo ísť von a možno ma tak oslobodiť od itenzity vlastných myšlienok. 

Overthinking. Jedna z vecí, ktoré stoja za tým zamrznutím, ktorá mi ostala dodnes. Peklo v hlave.

Viem, píšem chaoticky. Ale má to svoj dôvod. Ako som spomenula v úvode, písať o sebe je najťahšie.

Každý sme si (či aktuálne si) niečim v živote prešli. Všetko to prirodzene nás formuje, mení. Zanecháva v nás nejaký odtlačok. Premýšlam, kedy prišli tie veci, ktoré to potom všetko vo mne tak skomlikovali.

Či to bolo v poslednej práci, na výške, na strednej, na základke, alebo ešte skôr. Asi to bol mix všetkých tých období a ešte vačší mix ľudí za tým.

Nieje to za mnou, ani zďaleka. Ani nebude. Učím sa prijať to, že je to tiež mojou súčasťou, aj keď ma to nedefinuje.

Ale tento blog považujem za akýsi pokus znova to skúsiť. Znova písať. Znova robiť to, čo ma kedysi tak bavilo. Po 10 rokoch again. Uvidím, či to zvládnem. Či budem mať potrebnú silu, inšpiráciu, motiváciu,(áno pri deťoch aj) čas ☺..

Ale už som sa extrémne rozpísala, takže je čas dať na dnes .😃

Ak Ťa niečo konkrétne zaujíma, o čom by si si rád/a na mojom blogu prečítal/a, kľudne mi o tom napíš 👉 na ľavom bočnom panely do kontaktného formuláru (podmienkou je mať google konto, bez neho Ťa to nepustí) alebo mi nechaj pod príspevkom komentár.📝☺

Prípadne môžeš môj blog sledovať, stačí keď klikneš hore naa následne v ľavom stĺpci na.🙃

✋

💛 M•Ǝ 💚