O čom chcem, aby môj blog bol..

Popravde nemám nejako striktne vymedzené témy. 

Jediné, čo viem je, že by som rada písala o veciach zo života.. Môjho, ale aj tak všeobecne. O tom, čo ma nejakým spôsobom zaujalo, ovplyvnilo, vnútorne obohatilo, ale aj zasiahlo.

Kde tu sa tu možno podelím o recenzie na literatúru 📚, ktorá ma niečím zaujala. Prípadne o zaujímavostiach z môjho sveta za objektívom 📷..

A bude aj o ťahších témach. 

                                                                      QR kód blogu

O čom tu písať nechcem a verím, že ani nebudem (musieť), je dianie v politike. Toho je myslím dosť aj mimo môj blog, tak načo si ním kaziť chvíle aj tu. Tiež veľmi nie som na témy zo showbiznisu.. To prenechám iným skúsenejším blogerom. A taktiež nechcem písať o nikom konkrétnom. Aj keď možno téma o ňom bude, ale nechcem menovať nikoho. To, akým spôsobom jeho/ich bytie zasiahlo do môjho života akýmkoľvek spôsobom, nechám už na jeho/ich svedomí.

Aby to celé nevyznelo až príliš všeobecne a neurčito, budem konkrétnejšia. Tak ako knihy či fotenie, prípadne iná kreatívna činnosť (🎨🎧..) všetko je to forma mojej psychohygieny. Vždy som inklinovala k veciam zo sveta introvertných. Pretože sama som introvert snáď odjakživa. Či je to v mojej povahe alebo som si tento svet vytvorila ako spôsob môjho fungovania, únik pred tým vonkajšim, to už úplne neviem. Vždy som totiž bola samotár. Nie však úplne dobrovoľne. Skrátka som len akosi nikam nezapadla. Hold nie som Tetris.☺

Pre ľudí som bola za čudnú. Pretože ma nebolo všade plno, bola som z tých tichších (dodnes som; rozhovorím sa málokedy a pri málokom.. musím sa cítiť naozaj v danej spoločnosti príjemne a uvoľnene, vtedy to už ide akosi samo). Nezaujímalo ma hocičo, vždy som bola náročnejšia na témy, preto som bola vačšinu času ticho. A som skôr poslucháč ako rečník. Môj svet sa viac odohráva v mojom vnútri. Tam je pestrý a rozmanitý. Ibaže ten zas málokoho zaujímal a asi je to tak dodnes. Alebo som si už časom zvykla, že nie som z tých, ktorých názor či pohľad by druhých zaujímal, tak som tým nechcela ľudí otravovať. 

Preto aj tento blog. Pokus, ako to celé v sebe zlomiť. Prijať. Posunúť sa ďalej..

Do tých čudností patrí napr. aj môj dlhoročný vnútorný boj s prehlbujúcimi sa úzkosťami, sociálnou fóbiou a depresiou. Tou skutočnou, nie iba depkou. Vie o tom veľmi málo ľudí, väčšina, aj z veľmi blízkeho okolia, nemá ani tušenie. Alebo možno majú. To zas neviem ja. Nehovorím o tom totiž. Strach, pocit, že ma definitívne zaškatulkujú, stigma, aká sa o tej téme šíri.. Zažíla som si nálepiek až až, aby som potrebovala ďalšie.

Tak, ako všetko v živote, ani toto neprišlo samo od seba. Nič z toho.

Len sa toho postupne stalo príliš veľa, aby som to dokázala len tak vnútorne uniesť. 

Najväčší dopad na to mala trauma. Nie jedna.. Takmer všetky rokmi nespracované. Ťažké.

V tejto fáze nie som ready o nich všetkých písať. Možno raz. Jedine možno o tej prvotnej. Alebo jednej z primárnych , ktoré mi ale veľmi zásadne ovplyvnili celý život.

Každý si v živote nejakými prejdeme. Pre niekoho je traumou nehoda či znásilenie pre iného strata zamestnania, ťažký pôrod, šikana, strata blízkej osoby, rôzne udalosti v rodine, rozvod, vojna, choroba.. Niekto sa bortí s jednou, dvoma, iný ma na pleciach celý balík. 

Je toho veľa. Nedá sa to generalizovať. Každý to nesie a unesie v živote inak. Niekto to zatlačí do úzadia a snazí sa žiť, akoby sa nič nestalo. Niekomu pomôže terapia, iný na jej vyhľadanie nemá odvahu alebo postriedky. S niekým to neurobí nič. Iný si to zas nesie ako celoživotný batoh, ktorý ho, či chce či nechce, ťaží a blokuje v mnohých inak bežných situáciách. A iného to časom zničí alebo privedie k nezvratnému kroku.

Keď sa pozriem spätne, čo všetko malo vplyv na tie moje, úprimne sa čudujem samej sebe, že tu dnes ešte som.

Začalo to postupne, nenápadne. Porovnávaním ma s druhými, v čom sú oni lepší a v čom ja horšia. Tá vie variť, kedy sa to naučíš ty. Tá má lepšie známky, prečo ty nie. (bola som skôr dvojkárka, časom už aj horšie /nie, 4, 5 na vysvečku som nemala nikdy/, pretože tlakom vznikol protitlak a ja som už nezvládala spĺňať predstavy druhých). A to porovnávanie seba s druhými vo mne ostalo dodnes ako prevzatý vzorec, ktorého sa pokúšam nie veľmi úspešne zbaviť. Potom prišli narážky na moju váhu, že málo jem, som tenká, taká, onaká.. keďže hold celý život nespĺňam ideálne BMI. Počúvala som to zo všetkých strán celé roky na  milión spôsobov.. Jedlo sa pre mňa stalo synonymom trestu. Ak ho nezjem dosť, nebudem dosť.. dobrá, ženská a neviem čo všetko.

Sukniam a všeobecne viac odhalujúcim veciam som sa preto vyhýbala. Tenké nohy, narážky na anorexiu (ktorou som mimochodom nikdy netrpela, nikdy som nedržala žiadnu diétu ani zámerné hladovanie, nezvracala som nikdy cielene..), poznámky o koncentráku, či hodím oblečenie nakupovať kvôli veľkosti do detskej časti atď. To všetko a ešte viac. Posmievačky, šikana v škole.. Ťažko sa mi to tom píše.

O to viac však veľmi prežívam, keď sa dozviem o niekom, kto niečím podobným prechádza či prešiel tiež. Poznámto totiž až príliš dobre.

Všetko sa to na seba na seba naobalobalo ako snehová guľa, ktorá bola stála väčšia a tahšia očasom sa odzrkadlievalo na mojom správaní. Z predtým tichého dievčaťa sa stala rebelka plná vzdoru. Nikdy som neskĺzla síce do užívania žiadnych látok (len raz a nepoviem, že by som to už neurobila, ale viem, že to bola chyba, veľká..a dúfam, že také čosi už nenastane, kvôli čomu by som si ničila vlastné zdravie.. veľmi v to dúfam), ale selfharming, o ktorom dodnes nik netušil ani si to nevšimol (môj spôsob skrývania pocitov býval časom excelentný) sa stal mojim ventilom na dlhý čas. Naivne som si myslela, že fyzická bolesť prehluší tú v duši. Stalo sa to však vždy len na chvíľu. A potom sa to vrátilo späť. Vždy vo väčšej sile.

Pamätam si jeden podvečer, keď som sa opäť raz veľmi pohádala s mamou (dnes ma veľa vecí mrzí, len už nejdú vziať späť) a ušla z domu, ako som celé hodiny sedela na zábradlí mosta SNP. Tam, kade chodia peší a cyklisti. Nik sa nepristavil. Bolo to počas strednej. Cítila som sa osamotene. Stratená. V škole ma denne čakal posmech, o ktorom som nevedela a ani nemala komu povedať. (V jednom období som z nej chcela odísť aj za cenu, že by som nemala maturitu. Na stužkovú som nešla.)

Sedela som tam a mala chuť skočiť. Ale bála som sa. Mala som strach, že kým to skončí, bude to bolieť ešte viac. Viac, než každenný výsmech a odstrkovanie v škole. Alebo že sa to nepodarí a môj mizerný život bude ešte horší. Niekedy vtedy som si uvedomila, ako ľuďom nezáleží. Ako sme si navzájom lahostajní. Na zábradlí sedí neplnoleté dievča a nik si ju nevšíma. Možno by si nevšimli ani ten skok. Neviem. Strach vyhral. Ale ja od toho dňa už viac nie som, ako predtým. Predtým som ešte dúfala, že ľudskosť existuje. Že tam niekde je. Odvtedy v to však už neverím. Naučila som sa definitívne spoliehať už iba sama na seba. A tak je tomu dodnes.

O tých ďalších traumách, ktoré prišli neskôr, možno neskôr.. 

Čo však tým celým chcem povedať?

Všímajme si a buďme tu pre svoje deti, pretože tam to začína. Všímajme si ľudí okolo seba. Aspoň tých, ktorí sú nám nejakým spôsobom blízki. Nie, nieje to iba klišé. Niekedy aj malá, navonok možno nebadaná ale úprimná pozornosť môže tomu durhému zachrániť zdravie alebo minimálne život. Či ho neobrať o posledný zvyšok ilúzii o svete a ľuďoch. Najmä ak si v tom celom nevie pomôcť sám, lebo už možno nemá silu.

Nesúďme ho, ak nevieme, čím si prešiel či prechádza. Nezľahčujme a nepodceňujme.

Nie vždy človeku, ktorý si siahol na samé dno svojich síl pomôžu frázy ako "mysli pozitívne; buď rád/a, že máš to či ono, iní sú na tom horšie; buď rád/a, že si zdravý/á, že máš prácu, rodinu.. atď"aj keď to možno myslíme dobre.. pretože čo my vieme... keď nevieme. Dovoľme mu opäť skúsiť niekomu dôvedovať.. a nesklamme ho. Napr. tým, že mu budeme podsúvať tú novodobú toxic positivity. Nechajme ho precítiť, venujme mu porozumenie, súcit a prítomnosť.. skutočnú. A možno aj vďaka nám raz opäť nájde dôvod na skutočný úsmev, nie len taký nasilu, aby bol. Možno aj vďaka nám sa mu podarí prekonať traumu, či inú bolesť v duši. Možno aj vďaka nám nájde ten pravý dôvod na positive vibe..

Nebude to jednoduché, ale čo v živote je. Máločo hodnotné a zmysluplné je jednoduché. Väčšina z toho si vyžaduje naše úsilie a čas. Všetko to, čoho majú všetci stále väčší nedostatok. 

A možno práve to je účel života. Nie naháňanie sa za materiálnym, ale venovanie času a pozornosti tomu, čo očami nevidieť. Ale dajú sa cítiť srdcom.

Venovanie svojho života životu. Pretože to je na konci dňa v živote to najviac, to podstatné.